krása Tradičná základná kategória estetiky, alebo tradičný predmet estetiky s rôznym významom:
Pôvodne označuje intenzívne a pozitívne hodnotenie estetickej kvality predmetu, prípadne taký zážitok.
Tradičné a súhrnné označenie pre estetickú funkciu, estetické normy, estetické zážitky a rôzne iné kvality estetických objektov, estetického vnímania, estetických hodnôt, umeleckých diel. Ak sa rezervuje len pre kladné stránky estetických javov, stavia sa v protiklade k nej termín škaredé. Na označenie jednoty obidvoch sa potom používa termín –> estetično.
Krása sa chápe aj ako strešný termín obsahujúci esteticky pozitívne aj negatívne kvality. Dôvodom je skutočnosť, že v estetickom vnímaní nevyvoláva len príjemné pocity, ale vyvoláva aj nepríjemné zážitky, pocity ľútosti, tragédie, morálny otras. V tomto význame sa používa hlavne vo vzťahu k umeleckému dielu. Preto sa zvykne odlišovať od príjemného a od pôžitku. Oproti nim sa považuje za hlbšiu hodnotu, ktorá vyvoláva hlbšie pocity. Zvykne sa odlišovať aj od –> pekného, ktoré sa považované za hodnotu povrchnej –> páčivosti a ktoré je bližšie –> ozdobe.
Považuje sa za jednu z troch veľkých kategórií filozofie – Pravda, Dobro, Krása. V takom chápaní je veľmi úzko spätá s morálne pozitívnymi hodnotami, niekedy aj vtedy, ak umenie zobrazuje negatívne javy života človeka. V prípade, ak sa oddelí od Dobra a Pravdy, považuje sa to za obrat k formalizmu, v modernej estetike za obrat k masovej kultúre, ku gýču.
Vymedzuje sa aj ako jedna zo základných estetických kategórií (alebo modifikácií estetického) vedľa –> komického, –> tragického, –> vznešeného a v modernej dobe aj –> škaredého.
Krása je hodnotou, preto je pri jej vymedzovaní a určovaní vždy prítomné vedomie a ľudská prax. Závisí od estetického vnímania, od kultúrnej tradície a od konkrétnej kultúrno-historickej situácie.
Krása sa úzko spája s hrou – aj pri vytváraní krásnych predmetov aj pri ich vnímaní.
Rozlišujú sa aj stupne krásy – zmyslová krása blízka peknému, príjemnému a rozkoši, duševná krása blízka morálnym hodnotám, duchovná krása približujúca sa estetickému ideálu, k dokonalej kráse. Stupňovanie krásy sa určuje aj od krásy prírody, cez krásu človeka až po umeleckú krásu. Niekedy sa odmieta stupňovanie krásy a krása sa vymedzuje buď ako existujúca alebo neexistujúca.
Rôzne sa vymedzuje oblasť krásy – niekedy sa krása rezervuje len pre svet, niekedy len pre človeka, niekedy len pre umenie. Vo všetkých prípadoch prechádzajú jej vymedzovanie od striktne subjektivistických, cez subjektívno-objektívne až po striktne objektivistické teórie.
V posledných storočiach sa od krásy ako základného predmetu upúšťa a často sa ako predmet estetiky definuje estetično, estetická kvalita, estetická hodnota a pod. –> krása (terminológia) –> krásno –> krásno (terminológia) –> estetično –> estetično (terminológia)
krása (terminológia)
- aptum, aptitudo – stredoveké termíny, zdôrazňovali účelnosť v kráse, formu primeranú svojmu účelu,
- argutezza – renesančný termín, označoval subtílnu krásu,
- beauty, beauté, belezza – moderné termíny angličtiny, francúzštiny, španielčiny a taliančiny označujúce krásu, pochádzajú z latinského bellum (= pekný), čo bola skrátená zdrobnelina (bonellum) od bonum (= dobrý); bellum sa pôvodne používalo len na krásu žien a detí, postupne sa rozšírilo na všetku krásu,
- bellum – latinský termín na označenie krásy od renesancie,
- claritas – stredoveký termín, označoval krásu, ktorá žiari cez formu vecí,
- congruentia – stredoveký termín, označoval krásu ako harmonické usporiadanie v zhode s účelnosťou veci,
- consonantio – stredoveký termín, označoval krásu ako súzvuk častí,
- convenientia – staroveký termín, označoval krásu ako vyváženosť častí, ako primerané pomery častí veci,
- dignitas – stredoveký termín, označoval krásu, ktorej súčasťou je dôstojnosť,
- decor, decorum – staroveký a stredoveký termín, označoval krásu v najširšom chápaní, ktorá zahrnuje síce príjemné, pôvabné, ozdobné, ale zároveň účelné,
- elegantia – stredoveký a manieristický termín, označoval krásu s dôrazom na prílišnú jemnosť proporcií predmetu,
- eurytmia – termín gréckej antickej estetiky, označoval krásu, ktorá sa nepridržiava dokonalých proporcií, ale tie sú upravené tak, aby človeku poskytovali pôžitok,
- formositas – stredoveký termín, označoval krásu, ktorá vyplýva z vhodnej formy predmetu, úhľadné, spanilé
- al-husn – termín Ibn Rušda, označoval krásu ako objekt lásky,
- integritas – stredoveký termín, označoval krásu, ktorá vyplýva z celistvosti predmetu,
- al-jamal – termín al-Farabiho, označoval krásu ako meno boha,
- to kalón, kallos – antický grécky termín pre krásu, krásne, príjemné, ale aj pre úplné = to, čo plne uskutočňuje svoje možnosti,
- krása, krasota, krasivyj – slovanské termíny (v slovenčine v minulosti aj ako krásnosť, krásota), ktoré majú korene v slovách krášliť (= ozdobovať), nakrásne (= priaznivá situácia, priaznivý prípad), krásiti (= konať po dobrom), všetky pochádzajú zo staroslovanských slov krasá (= červená farba), krasiť a z ruského ukrašivať (= natierať farbou); krasiť sa však v cirkevnom jazyku používalo len na označenie pekného, nádherného,
- ładny – poľský termín pre pekné a krásne, pochádza zo staropoľského ladъnъ, lagoditi (= urovnávať, usporadúvať),
- pankalia – stredoveký termín, označoval všadeprítomnú krásu sveta,
- piękny, piękność, – poľský termín pre krásny, krása, pěkný – v iných slovanských jazykoch termín pre pekné, má korene v staroslovanskom pěkrъ (= ladný), čo pochádza z latinského pulchro, ako aj v staroslovanskom koreni piek- (= starať sa, dbať)
- pulcher, pulchrum, pulchritudo – termín antického Ríma a stredoveku, označoval vlastnú krásu (oproti príliš širokým definíciám), zdôrazňoval formálnu krásu, správnu proporciu ako základ krásy a zahrnoval síce vonkajšiu aj vnútornú krásu, avšak s dôrazom na vonkajšie formálne usporiadanie,
- schön, die Schönheit – moderný nemecký termín, označuje krásne, krásu, pochádza z ansehnlich (= čo je viditeľné, svetlé, oslnivé) a zo starogermánskeho skauni, sqeu- (= jasný, priezračný, vhodný, súci, použiteľný),
- speciositas – stredoveký termín, označoval krásu, ktorá vyplýva z vhodného tvarovania predmetu,
- splendor– stredoveký termín, znamenal, že forma predmetu je jasná, priezračná, lahodne a proporcionálne usporiadaná, preto krásna,
- suavitas – renesančný termín, označuje ľúbeznosť v kráse,
- vaghezza – renesančný termín, označoval pôvab,
- venustas – stredoveký a renesančný termín, označuje krásu, ktorá je bližšia pôvabu, čaru, lebo je pridanou ozdobou predmetu,
- v mnohých jazykoch existujú dve verzie tohto výrazu – aj ako prídavné meno označujúce krásnu vec, aj ako podstatné meno, všeobecný pojem krásy.
–> krásno (terminológia)
krása človeka Súhrnné označenie esteticky pozitívnych kvalít duchovného aj telesného usporiadania človeka. Môže mať mravný základ, vtedy hovoríme o mravnej kráse alebo o duchovnej kráse. Môže mať základ vo vonkajšom vzhľade človeka, vtedy hovoríme skôr o peknom ako o krásnom človeku. Úzko súvisí s dokonalosťou a vnútornou harmóniou človeka, ale neobmedzuje sa na ňu.
krása ľudských predmetov Obvyklé súhrnné označenie pre esteticky pozitívne kvality predmetov vytvorených človekom.
krása prírody Obvyklé súhrnné označenie pre tie vlastnosti prírody, ktoré človek hodnotí ako esteticky pozitívne. Nejestvuje v prírode bez účasti človeka. Vzniká ako transfer ľudských estetických noriem do prírody, a to buď aktívnym pretváraním prírody alebo projikovaním svojich zážitkov a pocitov do prírody.
krása umenia –> umelecká krása
krása vesmíru (pankalía, pulchritudo mundi) Teória starogréckych stoikov a stredovekej kresťanskej estetiky, podľa ktorej celý svet je krásny. Za kritériá krásy sa zväčša pokladá jeho harmonické a účelné usporiadanie. V stredoveku prispieva ku kráse vesmíru teória, že sú to stopy Boha. Je to forma –> panestetizmu.